Na začiatku to bola hra..



  Prepis rozhovoru so shifu Zhang Shanmingom. Rozhovor bol vedený lámanou ruštinou takže aj napriek snahe o čo najpresnejšie zachytenie sa jedná skôr o prerozprávanie než doslovný preklad. V.


  Mohli by ste niečo porozprávať o tom ako ste sa vy dostali k wushu? O vašich učiteľoch, tréningu...

Zo začiatku to bolo ako hra, až neskôr keď som začal čo to z wushu chápať, začal som sa oňho serióznejšie zaujímať. Trénoval som u brata jedného môjho známeho ktorý sa venoval wushu venoval už dlhšie.

  Čo konkrétne cvičil ?

Šaolinske štýly. Trénoval som s ním nejaký čas, neskôr však vznikol problém, keď niekto z nových žiakov povedal, že sa mu viac páči moje wushu. Nechcel už, aby som s nimi cvičil a keď zmenili miesto tréningov, nepovedal mi o tom.(smiech)
Neskôr som v novinách uvidel oznam o tréningoch wushu a začal som sa učiť u môjho učiteľa Suy.

  Kde a ako často ste trénovali?

Cvičilo sa vonku, 3x týždenne, a chodilo tam pomerne veľa ľudí. Fungovalo to v podstate ako akési centrum, kde viacerí učitelia vyučovali rôzne štýly. Napr. Mej-chua, Tchaj-ti, Šuaj-tiao, Tchong-pej…

  Čomu ste sa venovali vy?

Mej-chua. Trvalo to cca 3 roky, Potom už sme tam nechodili, ale mali sme s učiteľom súkromné tréningy Mej-chua a Pa-kua. Po niekoľkých rokoch sa jeho žiaci postupne roztratili, našli si prácu, oženili sa a prestali trénovať. Ostali sme len asi traja-štyria.

Neskôr som aj ja šiel svojou cestou a študoval u iných učiteľov, ale stále s ním udržiavam kontakty a navštevujem ho.

  Má aj v súčasnosti žiakov?

Áno, ale už to nie je ako predtým. Teraz ma študentov prevažne zo zahraničia.

  Ako ste sa zoznámili s jeho učiteľom Li Zimingom?

Pomáhal nám trochu s tréningom, no bol to dosť zaneprázdnený človek, a nemohol sa nám dlhodobo venovať.

   Učil v tom čase ešte žiakov?

Áno, no už nie príliš intenzívne. Mal už dosť veľa rokov a okrem toho sa venoval aj kultúre, písal knihy... Prichádzalo za ním mnoho návštev aj zo zahraničia. Jeho kungfu bolo veľmi dobré, ale výuka wushu nebola jeho zamestnaním. Mal okrem toho aj svoju prácu. Ako prvý založil v Pekingu Pa-kua federáciu, po vzore ktorej neskôr vznikli aj federácie iných štýlov. Mal mnoho dobrých kontaktov, napríklad aj so starostom Pekingu, nebyť ktorých by táto federácia asi nikdy nevznikla. Ak hovoríme o kultúre tiež bol významnou osobnosťou. Páčil sa mi. Bol to dobrý človek, ktorý pomohol mnohým ľudom. V tom bol tiež dobrým učiteľom.

  Ďalšou, v kruhoch Mejchua, známou osobnosťou ktorú ste poznali, bol Wang Daolung...

Wang Daolung bol veľmi dobrým priateľom učiteľa môjho učiteľa. Často ho návštevoval, a keď sme tam cvičili, pomáhal nám. Ako učiteľ sa mi veľmi pozdával a keby bol dnes ešte nažive veľmi rád by som uňho trénoval..

  A štúdium u iných učiteľov?

Bolo to odlišné. Keď som sa stretol s učiteľom Wangom neboli tam iní žiaci. Trénoval sám.

   Cvičil už vtedy na tom istom mieste, kde sme sa s nim stretli?

Áno videl som staršieho pána ako cvičí formu ktorú som poznal. Tak som sa s nim nadviazal rozhovor, a zistil som, že študoval u Chen Fake. Neskôr som zistil, že forma ktorú cvičí sa predsa len odlišuje od mojej.

  Mohli by ste trochu priblížit tie  odlišnosti..

Nedá sa povedať, že táto forma je správna, a táto nesprávna. Keď si všimnete „wushu bratov“ učiteľa Wanga, napr. Feng Zhiqianga alebo Tian Xiuchena, minulosti cvičili formu podobným spôsobom, ale neskôr už boli rozdiely výraznejšie. Ľudia ktorí sa Tchaj-ti nevenujú, si môžu dokonca mysliet že ide o rôzne štýly Tchaj-ti. Aj ich učiteľ Chen Fake, keď bol starší cvičil formu odlišne, ako v mladosti. Forma ako ju cvičí učiteľ Wang je tá ktorú Chen Fake učil keď bol mladší..

..napríklad Feng Zhiqiang. Ak hovoríme o kung-fu , jeho kung-fu je veľmi dobré. Ak budeme hovoriť o Tchaj-ti , jeho štýl je podľa môjho názoru, do istej mieri ovplyvnený skúsenosťami z iných štýlov a jeho poňatie slobodnejšie.

Učiteľ Wang sa naopak snaží, pokiaľ ide o formu čo najtesnejšie držať toho čo mu ukázal jeho učiteľ.

Oba prístupy majú svoje výhody i nevýhody. Na jednej strane sa zachováva čistota a funkčnosť štýlu, na druhej strane, s rozvojom kung fu vznikajú otázky.
V minulosti sa hovorilo že žiak by mal prekonať svojho učiteľa aby sa štýl rozvíjal.

Ak sa na to pozrieme z inej strany, ľudia ktorí sa venujú wushu môžu mať rôzne ciele.
Niekoho zaujíma proste zdravie a bojove umenie. Títo ľudia môžu trénovať určitým spôsobom, a pre nich je to správne, no ak sa chcú venovať Tao, už sú ich ciele iné a tréning odlišný.

  Je to možné aj súčasne?

To je pravé ten druhý spôsob. Tao je úplnosť. Po rokoch tréningu človek pochopí, čo je bojove umenie. Nie je to ani tak na boj s niekým iným, ale so sebou samým. Vlastne ani nie boj, skôr zmena seba samého. Zmeniť sa správnym smerom. To je wushu, to by mal byť podľa mňa ciel.
V súčasnosti sa wushu často cvičí ako šport. Napríklad v Číne vzniklo niečo ako „Tchaj-ti tance“. Na hudbu. Je to už ako show. Nemôžem povedať že to nie je Tchaj ti ale je to voľajaké „iné Tchaj ti.“

Preto cestovať a stretnúť rôznych učiteľov pomáha pochopiť čo je vlastne wushu.

  A ako prebiehali tréningy čch-ikungu?

Podobne. Cvičievali sme vonku a chodilo pomerne dosť ľudí. Učiteľovým cieľom bolo proste pomôcť ľudom byť zdraví. Často nemali dosť peňazí na lekárov, a učiteľ sa im pomáhal bezplatne. Nebola to jeho práca, skôr sa venoval Tao. Pomáhal ľudom, mnohým ľudom. Cvičili, a ich zdravie sa zlepšilo. Cvičieval som uňho a  potom som priviedol aj svoju mamu.

  Tiež sa venovala čchi-kungu?

Áno cvičila tri roky. Bola už na dôchodku a celé dni sedela doma. Predtým mala mnoho zdravotných problémov, no keď začala cvičiť všetky ustúpili. Tiež sa tam mohla zoznámiť a stretávať s mnohými ľuďmi, čo jej taktiež prospelo.

Neskôr začali problémy s falungom, a už sa čchi-kung verejne necvičieval. V súčasnosti je možno v parkoch vidieť mnohé cvičenia pre zdravie, ale čchikung ako sa cvičil predtým už nevidieť.

Keď som neskôr bol s učiteľom, už čchi-kung nevyučoval, no aj naďalej nasledoval Tao, a snažil sa pomáhať ľudom.

  Koľko rokov má učiteľ ?

Je pomerne mladý má asi o 2 roky viac ako ja. No už od svojich 4 rokov vyrastal v kláštore. Neskôr mal tiež veľmi zaujímavý, no neľahký život. Počas kultúrnej revolúcie museli zo svojho kláštora odísť a ten bol vypálený. Chvíľu žili v blízkom meste, ale boli stále šikanovaní, tak sa rozhodli odisť. Skupina asi 14-15 ročných detí sa pokúsila prejsť cez púšť na iné miesto. Niekoľkí cestou zahynuli, ale niektorým, vrátane neho, sa to predsa len podarilo..

  Kde ste ho stretli.

V Pekingu.

  Tchaj-ti ste sa venovali súčasne s Pa-kua, alebo neskôr?

Neskôr. Krátky čas som cvičil u jedného staršieho učiteľa a po jeho smrti ma môj priateľ priviedol na tréning k učiteľovi Tianovi. Pravdupovediac spočiatku ma Tchaj-ti príliš nezaujímalo, chcel som sa len naučit zostavu, snáď aby som ju mohol cvičiť keď budem starý (smiech). Keď som sa mu však začal venovať , začal byť tento štýl pre mňa čím ďalej tým zaujímavejší. A s učiteľom Tianom udržiavam kontakty dodnes. Podľa môjho názoru je to veľmi dobrý človek.

  A ako to bolo so Sin-i?

K tomu som sa dostal ešte o niečo neskôr ako k Tchaj ti. Môj učiteľ Tchaj-ti sa venoval tiež liečebnej masáži, a jeho učiteľ masáže mal dobrého priateľa ktorý vyučoval Sin-i. Sám sa chcel tomuto štýlu venovať a zobral ma so sebou. Nemal som vtedy záujem učiť sa tento štýl, ale nemohol som tam len tak stáť a pozerať sa, tak som tiež cvičil. A natoľko ma zaujal, že som v tréningu pokračoval. Nešlo mi ani tak o to, učiť sa formu, ako skôr pochopiť spojitosť medzi Tchaj ti Pa-kua a Sin-i, keďže sa hovorí, že patria do jednej rodiny.

  V čom je ta spojitosť?

Ak hovoríme o ľubovoľných bojových umeniach, riadia sa rovnakými zákonitosťami. Tak isto pokiaľ ide o vnútornú prácu a rozvoj ducha.

  ..a prečo potom práve tieto tri štýly sa považujú za blízke.?

Je to ako s ľuďmi. Sú rôzny. Niektorí sú väčší iní menši niekto je chudý, majú rôzny život, rozdielnu prácu...... V súčasnosti aj v rámci toho istého bojového umenia existujú rôzne štýly a školy. Rôzny ľudia majú rozdielne skúsenosti, povahu, preferuje nohy, alebo ruky, v bežnom živote viac používajú pravú alebo ľavú ruku.... Niektorý ľudia sú pohyblivejší a živší a viac im potom vyhovujú zodpovedajúce štýly, napríklad opica, aj sa ich ľahšie a prirodzenejšie učia.

Keď sa na to pozrieme z inej strany wushu vychádza z Tao, a postupne sa delí na množstvo štýlov. Ak teda chceme pochopiť podstatu, musíme postupovať opačne, smerom k spoločným základom.

  A aké sú naopak rozdiely v týchto štýloch?

Sin-i je spočiatku tvrdé. Cvičí sa rýchlosť a sila, a je to na pohyboch vidieť. Tréning Tchaj-ti vyzerá inak. Uvoľnenosť sa nacvičuje hneď zo začiatku. Pakua je niekde medzi nimi. Ale to je len prvý krok. Neskôr sa vo všetkých týchto štýloch trénuje aj uvoľnenosť, precíznosť, pokojnosť a vnútorná pozornosť. Ak človek rozumie sebe, môže pochopiť ostatných, pochopiť svet

Pokiaľ ide o štýly, môžme hovoriť trebárs o Tchaj–ti, ale všetci mame dve ruky dve nohy a môžme vykonávať len tie iste pohyby. Čo je vlastne Tchaj to? Kruh. Sin-i? Kruh. Pakua? Taktiež kruh. A tak isto ostatné štýly. Po určitom čase to človek vidí. Pohyby môžu vyzerať priamo, ale vo vnútri je vždy kruh.

Tao je jednoduché. Keď je to zložité, už to nie je Tao. Učitelia ukazujú svojim študentom množstvo rôznych pohybov. Samozrejme aj to má svoj význam. Jednak každý z nich má svoje skúsenosti, a tiež pre každého je zaujímavé niečo iné. Je to vlastne spôsob ako rôznorodých ľudí priviesť rozličnými cestami k pochopeniu podstaty.

Budha tiež učil rôznych ľudí rôznym spôsobom. Sám pre seba by nemusel rozprávať vôbec.

Ľudia ktorí sa venujú wushu, často robia chybu. Venujú pozornosť mnohým veciam a zabúdajú kvôli čomu. Dôležite je nezabúdať, čo je cieľom. Je to podobné ako v bežnom živote. Pracujú, aby si zarobili na živobytie, neskôr však trávia v práči čim ďaľej viac času a zabúdajú žiť. Až ochorejú. Alebo zomrú. A až vtedy si to uvedomia. Vo wushu je to podobné.

  Aký je podľa váš rozdiel v prístupe k tréningu v Číne a Európe.

Rozdiely vychádzajú z kultúry a myslenia. V Číne ľudia viac vnímajú celok. Naopak Európania si väčšmi všímajú detaily a celok im niekedy uniká. Je to podobne ako vo vede. V tom vidím najväčší rozdiel.

S účastnosti jednotlivé štýly vushu vyzerajú značne odlišne, ale predtým neboli rozdiely tak výrazné. Ak si pozriete fotografie Chen Fake, všimnete si že pozície sa veľmi podobajú trebárs na Mej-chua. Pohyby sú jednoduché, prosté. Ako práca na dedine.

V súčasnosti málokto cvičí kvôli sebe. Ak sa niekto bude učiť stále len nové a nové zostavy, bude v tom pokračovať donekonečna. Je potrebne aby človek cvičil, sám pre seba. Vezmite si napríklad jednoduchú statickú pozíciu. Človek v nej môže stáť dlho, a už len z toho, prostredníctvom svojho tela, môže mnoho veci pochopiť. Stačí jednoduchý pohyb, ale vo vnútri možno nájsť mnoho zákonitosti. O wushu, o živote, o spojitosti jinu a jangu.

Človek musí dýchať. Dýcha keď cvičí Tchaj-ti, dýcha keď cvičí Mej-chua a bude dýchať pri cvičení ktoréhokoľvek štýlu. Pohyby vo formách rôznych štýlov môžu vyzerať odlišne, ale ich použitie bude vždy rovnaké. Iné som nevidel. Boli však aj učitelia, korím stačilo menej. Dnes už sa ale ľudia málokedy venujú tréningu tak usilovne a úprimne. Každopádne študenti wushu by mali trénovať tak, aby to bolo prospešné pre ich život.


späť